Umenie robí z človeka dokonalú bytosť.

Spolu šťastní a naplnení

16. června 2017 v 23:20 | Leila A.
Už by konečne mohla aj zaspať. Dnešok pre ňu bol veľmi náročným dňom a bolo by načase otočiť sa na správny bok a bez zbytočného premýšľania zaspať. Neriešiť nezmyselné veci, čo sa odohrávajú v jej hlave. Už dávno mohla sladko spať, keby toľko nepremýšľala. Nad čím? Nad ničím. Nie, nad ním. Drahým Leonom. Čo asi práve robí? Isto je niekde von a zabáva sa s kamošmi. Kdeže by si on našiel čas na to, aby myslel práve na teba? Zobuď sa, drahá, tomu už odzvonilo. Napomína sama seba pred svojimi myšlienkami.
Za tebou letí holub so správou, že strašne mi chýbaš.... niekde v diaľke jej vlastnej neprítomnosti sa ozvalo zvonenie volajúceho, ktoré mala nastavené ako predvolené jedine na jedného človeka. Na neho.
"Áno?" Opýtala sa s neistotou v hlase, pretože sama nevedela ako naňho bude reagovať, keď raz príde táto chvíľa. Ale vedela, že tá chvíľa príde.
"Viktória..." Nemusela ani len premýšľať nad tým, komu ten hlas patrí. Leon. Teraz už si bola istá, že sa jej to len nesníva. Samozrejme, kto iný by bol schopný volať v čase, keď na digitálnych hodinách v jej izbe svieti čas o päť dvanásť?
"Samozrejme, že som to ja. Veď ty dobre vieš komu voláš? Čo by si odo mňa asi tak mohol chcieť? Teraz som dobrá, keď sa mi ozveš po šiestich mesiacoch nášho vzájomného ticha? No to ti teda pekne ďakujem. Si ako všetci, vieš o tom?" Opýtala sa do chvíľu nemého slúchadla. Ale mala pravdu. Ľudia sa jej vždy ozvú len keď niečo vážne alebo menej vážne od nej potrebujú. Ale keď ich potrebuje ona, pretože má slabú chvíľu, nikto zrazu nemá čas, každý je niekde rozlietaný a niečo rieši.
"Aj ja som tak nesmierne rád, že ťa počujem, Viktória. A keď už si ma tak pekne privítala, tak budem stručný a priamy. Zajtra mám v pláne ísť si do Moraviec meniť bankomatovú kartu. Pôjdeš so mnou?" Rozprával suverénnym hlasom, pretože dobre vedel, že nie je schopná povedať mu nie a nakoniec aj tak pôjde s ním. Bola síce pravda, že ju šesť mesiacov ignoroval, ale aj to malo svoj dôvod. Snažil sa dokázať nemožné. Snažil sa zabudnúť na ňu a na všetko, čo kedysi bolo medzi nimi. Lenže to nie je také jednoduché, ak si uvedomuje, že Viktória je ešte stále zakotvená v jeho srdci.
Tak teraz sa mi už isto zaspať nepodarí. Prudko sa zvrtla na posteli, posadila sa, nabrala dych, aby lepšie konverzovala a spustila svoj druhý, no o niečo dlhší monológ.
"A ty si myslíš, že ja som bábika? Aký si len sebaistý! Rozprávaš, akoby sa nič nebolo stalo. Akoby sme spolu nikdy nechodili a akoby si na mňa šesť mesiacov nekašlal. Myslíš si, že to je len tak, alebo ako? Blázon jeden. Jasné, že nikam nepôjdem!" Zložila telefón a rozčúlená sa ponorila do vlastných myšlienok. On si snáď myslí, že je neodolateľné číslo jedna. No tak toto teda nie, Viktória! Samozrejme, že mu znova nenaletíš. Hlavne pokoj a rozvahu. Teraz je rada na tebe, aby si ho ignorovala.
Netušil prečo, ale presne toto od nej čakal. A preto mal pripravený aj záložný plán. Napraví tak svoje hriechy. A ak toto nezaberie, tak je to naozaj pasé. No to by bola škoda. Predpokladal, že ho bude chcieť ignorovať. Lenže či toho bude schopná aj po najsladšej esemeske, akú v sebe len vydoluje, to si nebol až taký istý. Dokonca si tak veril, že o tom až pochyboval.
Pípla jej esemeska. Od koho asi, jasné, že od neho. Presne to čakala, ak nevýjde telefonát, tak isto zaberie esemeska. A možno aj preto neodložila mobil niekde na stôl a nešla spať, ale čakala. Akoby na zázrak.
Leon: Áno, honey, presne to si myslím, že si bábika. Moja bábika. Iba moja. Že ťa nikomu už nenechám, to si buď istá. Zlatíčko, odpusť, prosím, že som Ťa ignoroval, no len som sa snažil sám sebe dokázať, že nie som na tom tak zle, že na Teba dokážem zabudnúť. Zabudnúť na všetky naše spoločné chvíle a na všetko, čo medzi nami bolo. Ale zistil som, že to jednoducho nie je také jednoduché. Nikdy som žiadnu inú nemiloval tak, ako milujem Teba. Nikomu na svete by som nedal to, čo by som chcel dať Tebe. Pretože som zistil, že Ty si jediná žena na tomto celom svete, ktorá môže rodiť moje deti, na ktoré budem hrdý a pyšný. Moju krv. Viem, miláčik, že som to pokazil, keď som povedal, že takto to jednoducho má byť a že to takto bude lepšie. No som pripravený celé to zmeniť. :* :* :* I am sending milions of kissees to all parts of your body. Without differences.
***
V momente, keď dočítala esemesku od Leona, zaspala sladkým spánkom. Bez prehadzovania, bez zbytočného premýšľania nad rôznymi vecami. Akoby presne toto od neho potrebovala. Cítiť, že chce bojovať o ňu.
"Hmm....?" Ozvala sa do mobilu. Rozospatá si nevšimla ani to, kto volá.
"Viky, tak teda ideš alebo nie?" V momente bola svieža ako rybička.
"Nie, mamina nepovolila. Kašli sa na to. Vezmi so sebou brata a užite si pekný deň," vyhovárala sa pred ním ako len vedela. Verila v to, že síce s nervami, ale otáča auto a ide už smer Moravce. Chcela ho trošku potrápiť.
"Nepovolila? Ja viem o niečom úplne inom. Tak rýchlo vylez z tej postele a hybaj mi otvoriť dvere, lebo vleziem aj oknom," kým stihla namietnuť nejaký vážny argument, zazvonil jej na zvonček, aby jej bolo jasné, že tam naozaj je a nie je cesty späť.
"Ale Leon.... Dofrasa..." povzdychla si do hluchého telefónu. Rozbehla sa otvoriť mu, no až tesne pred dverami si uvedomila, že je stále v nočnej košeli a bez podprsenky. To predstavovalo najväčší problém.
Už-už mal pocit, že bude musieť zvoniť znovu, lenže v tom momente sa otvorili dvere, v ktorých nikto nestál. Vošiel dnu, dvere sa zatvorili a on takmer onemel od úžasu. Stála tam - malá, bezbranná a s pohľadom zaboreným do zeme, pretože to pre ňu asi bolo v tej chvíli jednoduchšie. Oveľa jednoduchšie ako pozrieť sa do jeho očí, ktoré horeli. No aj tak bola krásna. V obopnutej červenej košieľke s možno až moc veľkým výstrihom na danú chvíľu, ale čo bolo hlavné, bez podprsenky. To si všimol hneď ako prvé. Pretože v tom výstrihu sa skrývali malé, ale pekne tvarované prsia, pokryté čipkovaným lemom košieľky, ktorá jej ledva zakryla zadok. Čo viac si chlap môže priať, než takéto privítanie na ráno?
"Ehm, Viky, máš tu niekoho?" Opýtal sa jej prekvapene, keď si bol istý, že je nohami pevne na zemi. Že nelieta v jednom z tých snov s ňou.
"Nie, nikoho okrem mňa tu nie je, prečo?" Stále neprestávala rozoberať štruktúru tých dlaždíc. Dopekla, tak zdvihni tie svoje krásne očká!
"Ako len môžeš byť taká nádherná, keď si doma sama..." chcel ešte niečo dodať, no všimol si dôležitú vec. "Stále ho nosíš?" Nemo hľadel na náhrdelník na jej krku. Nevedel si vysvetliť, čo robí na tom krku aj po takej hrozne dlhej dobe. Alebo žeby tomu rozumel až príliš dobre?
Ruka jej reflexívne vystrelila ku krku, aby sa dotkla oného náhrdelníka. A to s toľkou nehou. "Áno, lebo je pekný. Vieš, že nie som vzťahovačná. Je mi jedno od koho je. Jednoducho je pekný, tak ho stále nosím. Teda nie stále, ale... No pozri, hlavne si ho nespájam s osobou, ale s tým, že sa mi jednoducho páči. Aaa, vôbec nie som nádherná, to sa ti iba zdá."
"Nie, mne sa nič také nezdá. Si taká krásna, až sa divím, prečo som ťa vlastne nechal. Som ale rád, že ho nosíš. Nezáleží na tom, prečo. Nos ho ďalej, pristane ti," opäť sa pozrel na náhrdelník na jej krku a v hlave sa mu premietlo všetko, čo kedysi bolo a aj príležitosť, pri ktorej ho dostala. Pravdy sa od nej aj tak nikdy nedočká. Ale jednému naozaj nerozumel. Šesť mesiacov ho naháňala a uháňala a teraz sa tu ide hrať na hrdú, že ho nepotrebuje. On si priznal svoje chyby, pokoril sám seba, ponížil svoje ego, len aby mu odpustila. Napísal jej, vyznal sa jej zo svojich citov a ona takto. Aha, nepovedal jej nič z toho do očí. Má? Nemá? Pane na nebí. Hľadel na ňu, ako sa pomalinky odoberala hore schodmi.
"Idem sa len prezliecť, počkaj ma tu, ja som hneď naspäť," zahlásila a suverénne sa pobrala tými schodmi.
"Prečo?"
"Prečo - čo? Prečo sa idem prezliecť? Lebo nemienim pred tebou stepovať do trištvrte nahá. Preto," zdalo sa jej, že mu nerozumie. Čo má v pláne? Asi by mala utiecť do svojej izby a nevyliezť stade. Ale ona nie je padavka. Neprejaví svoje city za nič na svete. Nech vie.
"Aspoň si teda obleč niečo do mesta, jasné?" Pribehol ku schodom, chcel ju zastaviť a povedať jej, nech nikam nejde. Chcel sa s ňou bozkávať, maznať a... ostať u nej v posteli a robiť, čo ich len napadne, ale rozmyslel si to. Dostal o niečo lepší nápad.
Zastala, otočila sa k nemu a ruky si založila v páse. Na tvári jej ihral jemný úsmev, ktorý sa snažila silou-mocou zakryť. Nevychádzalo jej to však.
"Nespomínam si, že by som ti povedala, že s tebou niekam pôjdem, takže..." Už to nevydržal, pribehol rovno ku nej na schody, priložil svoju ruku k jej ústam. Zakvačil ju medzi zábradlie a svoje rozhorúčené telo, ktoré z posledných síl odolávalo jej príťažlivosti.
"Takže čo? Hm?" Povolil nachvíľu tlak na jej ústach s mienenou zámienkou.
"Takže..." Otvorila ústa, aby dokončila svoju vetu, lenže nebola vedmou, aby vedela, aké sú jeho plány.
Využil ten krátky moment. Na pery sa jej prisal tak prudko, až sa nestihla nadýchnuť. Bozkával ju nenásytne a dravo, presne tak, ako to potrebovala ona, aby si uvedomila, že ešte stále je to zakorenené hlboko v nej. Že ho stále miluje. Teda, aby to aspoň prejavila.
Netrvalo dlho, kým sa podvolila jeho bozku. Podlamovali sa jej z neho kolená. Vedel tak skvelo bozkávať. Veľmi to na ňom zbožňovala.
Takže predsa si nezabudla. Rukou jej nežne zašiel pod lem košieľky, ktorá aj tak nič nezakrývala.
Pritisla sa k nemu ešte o niečo viac. Chcela ho. Rovnako ako zakaždým predtým, teraz tomu nebolo inak. Nedokázala dlho odolávať jeho moci. Vládol nad jej telom, akoby bola naozaj tou drevenou bábkou. Rukami sa mu chcela zaboriť do vlasov, no uvedomila si, že je príliš vysoký na to, aby dočiahla. Rozmyslela si to teda.
Odtiahol sa. Zadíval sa do jej lačných očí. Lačnosť bola presne tým, čo v jej očiach nájsť chcel.
"A teraz sa rýchlo bež prezliecť. Nie veľmi dlho vydržím pozerať sa na ten tvoj krásny zadok bez toho, aby bolo niečo viac, ako takýto bozk," aj keď by tento moment najradšej nikdy neprerušil, keď videl ako sa mu sama poddáva, musel. Odchod z mesta, ktorým si prísne pripomínal, prečo sem vlastne prišiel, ho už súril.
Viktória, čo to ten Leon s tebou robí, dopekla? On ti zas len motá hlavu a ty mu, ako vždy, nevieš odolať. Kedy sa konečne naučíš, že dvakrát do tej istej vody nevstúpiš? Môžeš sa v ňom zas raz nepekne sklamať. Karhala sama seba, aj keď dobre vedela, že je to zbytočné. Rýchlo sa prezliekla, vzala mobil do ruky a napísala bleskovú SMS najlepšej kamarátke. Boli dávno dohodnuté, že ak niečo, tak napíše.
S.O.S. Leon opäť v akcii.
Čakala, kým jej Nikol zavolá. Presne, ako očakávala. Ešte jej nestačila prísť ani správa o doručení a už jej priateľka volala. Zdvihla hovor a bola ticho.
"Skončila sa doba čakania, kým sa zmiluje a prestane ťa ignorovať?" Ani jedna z nich neverila, že takýto moment niekedy nastane. Nie ešte, aby naozaj prišiel. On nikdy nebol z tých, ktorí robia krok k udobrovaniu. Iba žeby sa v ňom obidve tak nepekne mýlili.
"Presne, ako vravíš. Sám sa ozval a doslova sa votrel do mojej pozornosti. Nechápem tomu. Včera mi volal, že dnes má cestu do Moraviec, tak či nepôjdem s ním. Ale skôr to znelo, akoby sa nepýtal, ale rovno vravel, že jednoducho idem s ním. A presne podľa toho sa aj správa. Dnes ráno mi napochodoval do domu. Musela som mu otvoriť, či som chcela alebo nie. Ten by vliezol asi aj cez okno," šepkala tak, aby ju Leon nemohol počuť.
"No to snáď nemyslíš vážne, ten ťa buď miluje ako koňa alebo ja neviem, čo je za tým, ale ide si za svojim, chlapec. Vieš čo? Celkom mu aj fandím. Prečo by ste si mali ubližovať, keď to vlastne nie je nutné?" Viktóriu slová priateľky prekvapili, ale bola rada, že jej nevynadala ako zvyčajne.
"Presne, ako počuješ. Ale včera som mu aj náležite vynadala do toho telefónu, že čo si myslí. Potom som naschvál zložila, aby vedel. Lenže on si nedal povedať, poslal mi takú správu, že odpadneš, keď si ju prečítaš. A teraz.."
"Viktória, si v poriadku? Čo ťa to toľko trvá? Poď už!" Z prízemia sa ozval Leonov nepokojný hlas.
"Ty kokos, on je naozaj u teba, ja odpadnem!" Ozvala sa Nikola do telefónu. "A teraz čo? Nedokončila si."
"Veď ti vravím. A nielen to, počkaj chvíľu," prerušila rozhovor s priateľkou, aby Leonovi zakričala naspäť, že hneď je tam.
"No hovor, horím nedočkavosťou!"
"On si normálne dovolil ma priklincovať k zábradliu na našich schodoch a struhol mi taký francuzák, že pred pol rokom by som to od neho nečakala, ani keby mi to niekto povedal, že to tak bude. A ja teľa, takmer som po ňom skočila. Vo chvíli, keď som čakala viac, sa zastavil a vyhnal ma prezliecť sa. Tak som ti hneď volala. Jednoducho je neskutočný a neviem mu odolať," zasnene sa pozerala do steny a usmievala sa.
"No tak potom nie je o čom básniť. Jednoducho sa tomu poddaj a ver, že tento krát to bude o niečom inom. A hlavne si poriadne užite, čau!" Zo slúchadla mobilu už bolo počuť len ticho, ktoré oznamovalo, že Nikol zložila.
"Čo ti šibe, Nika? Alebo žeby?" Opýtala sa Viktória viac-menej sama seba, aj keď odpoveď dobre poznala.
Bola rozhodnutá vykročiť za nim do jamy levovej.
"Prepáč, nevedela som si vybrať, čo na seba. Vravel si, že si mám dať niečo vhodné do mesta, ale ja tam mám toho tak hrozne veľa," ospravedlnila sa mu hneď na úvod, pričom sa k nemu nežne pritisla. Hlavu si oprela o jeho hruď.
"Tak už poďme," objal ju okolo pása a pobozkal do vlasov. So zavretými očami sa nadýchol jej krásnej vône. Pohrával sa s myšlienkou, aké ťažké by to preňho bolo, keby sa zaťala a nikdy mu neodpustila jeho chybu. Nechcel na to myslieť. Radšej nie.
"Prečo iba tam?"
"Pretože keby dostaneš ďalšieho francuzáka, už by sme sa dnes do tých Moraviec nedostali. Vieš, zlatko?" Oslovoval ju ako kedysi, pretože si dobre pamätal, ako sa jej to páčilo kedysi. Často krát sa mu pred očami hmýrili obrazy, ako sa pri tom vždy zapýrila.
"Samozrejme, zabudla som, že pre Alfa samca je dosť obtiažne myslieť aj na niečo iné, ako na sex," vyplazila naňho jazyk. Vždy vedela ako naňho.
Zamkli dvere domu a nasadli do jeho Fordu.
"Nechcem znieť ako trúba, ale teraz sa považujeme za čo teda?"
"Za čo nás považujem ja, to viem. Ale ty mi musíš povedať, za čo by si nás chcela považovať ty," pohladil ju po kolene. Ruku položila na tú jeho a vzápätí sa im preplietli prsty. Kiežby ten moment trval naveky.
"Akoby si to dobre nevedel. Myslím, že veľmi dobre vieš, prečo som ťa neposlala do teplých krajín tak úplne, ale iba včera, keď som bola nahnevaná. Vieš, že ťa stále veľmi ľúbim," priznala mu to, čo tak veľmi predtým nechcela.
"Tiež ťa moc ľúbim, ty moja Hriešna Lady," vzal si jej ruku k perám a pobozkal ju. Aby cítila, že bez nej to nejde.
"Ty... si to čítal?" Bola prekvapená, že o tom vie.
"Samozrejme," ako by si mohol neprečítať jednu báseň na jej profile, o ktorej tak nejako tušil, že je o nich dvoch. Pravidelne si predsa prehliadal jej profil, aj keď vedel, že tam asi nič nového nebude. Iba občas bolo a tie chvíle mal rád. Keď niečo pridala, zväčša to nepriamo poukazovalo na nich dvoch, aj keď sa snažila byť nenápadná. Nešlo jej to však.
"A pochopil si tomu?" Bála sa jeho odpovede, pretože táto báseň hovorila o prvotnom náznaku toho, prečo sa to predtým rozpadlo. Prečo nebojovala. Nemala vtedy síl, pretože jej do cesty prišiel on a odrazu si to nevedela v hlave utriediť. A čo mala so srdcom, nad tým radšej ani nemyslela.
"Zlatko, niektoré veci som si dal dokopy, ale ani ja nie som Einstein, aby som bol schopný rozumieť všetkému, čo píšeš vo svojich básniach. Ale jedným si buď istá. Radšej ani nechcem úplne rozumieť tvojmu básnickému jazýčku, lebo by to nemuselo dopadnúť pre niekoho zrovna najlepšie. A nechcem ani preto, lebo teraz mám teba a na ničom inom už nezáleží. Ani na minulosti, ani na našich chybách z nej. Nebola si predsa jediná chybná. K tomu dotyčnému asi toľko, že mi ani zďaleka nestojí za to, aby som si zisťoval kto to je alebo aby som mu dal jednu, dve, poučné. Možno raz ho nejakou náhodou spoznám a zrátam mu jeho temné metalové percento úroku. Dám mu pocítiť čo a koho mi to vlastne pred časom vzal. Ale dnes nie, dnes mám teba."
"Možno raz..." Chvála tomu tam hore, že Martin už je len trpkou minulosťou. Mimo dosahu. Mimo mesta.
***
Do Moraviec sa dostali pomerne rýchlo. Rovnako rýchlo vybavili veci, ktoré boli pôvodným Leonovym plánom.
Zvyšok času ostal už len im dvom. Ubytovali sa na hoteli, objednali si večeru a len si užívali svoju prítomnosť po toľkom dlhom čase, čo boli od seba odlúčení.
Obaja dúfali, že im už do toho nič nevôjde. Že už sa nestane nič nepredpokladané a že už ich čakajú len pekné spoločné chvíle, aj keď dobre vedeli, že život je ako sínusoida. Raz si hore a raz dole. No boli pevne odhodlaní prekonávať všetky prekážky, ktoré prídu. Pretože ak sa vraví, že dvakrát do tej istej vody nevstúpiš a oni to aj napriek tomu urobili, vezmú si ponaučenie a príjmu lekciu, ktorú dostali. S pokorou a vierou.
streda, 14. júna 2017
22:34:12

Ďakujem za každé jedno prečítanie.

Leila A.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
ĎAKUJEM za Váš čas.