Umenie robí z človeka dokonalú bytosť.

Ver a dosiahneš všetko, čo chceš

20. června 2017 v 22:46 | Leila A.
Častokrát si všímam, že keď ľuďom do cesty za ich cieľmi niečo vôjde, pomalinky sa vzdávajú toho, o čom snívali mesiace, roky a možnože aj celý svoj život.
Vzdávajú sa svojich snov, ideálov, toho, čo ich celý čas motivovalo prekonávať tie prekážky, ktoré tu boli, sú a aj budú stále.
Lenže prekážky sú tým, čo nás má motivovať a viesť k tomu, aby sme boli aj naďalej takí vytrvali, ako doteraz.
Bez prekážok cieľ nepríde nikdy.
A ver, že sa budeš cítiť oveľa lepšie, keď dosiahneš svoj cieľ, obzrieš sa späť v čase a uvedomíš si, akú tŕnistú cestu si kvôli tej Tvojej vytúženej veci prešiel.
Tiež mám svoje sny a ciele.
Keďže som býk a o býkoch sa vo všeobecnosti vraví, že sú materialisti (čo na mňa bohužial presne sedí), túžim po tom, mať pekný domček niekde na dedine. S veľkým dvorom, záhradou s ovocnými stromami a bazénom. Nie, nechcem tým poukazovať na to, ako mi raz bude fajn, keď toto dosiahnem.
Len sa snažím ukázať Ti, že mať svoje sny a ciele je fajn. Rozvíjajú Ťa. Posúvajú Ťa každým dňom o jeden schod bližšie smerom k pohodliu a spokojti Teba samého.
Vieš o čom ešte snívam ja? O písaní a vydávaní kníh. Nie preto, aby som zvyšovala svoje príjmy, ale preto, aby sa k ľuďom dostal kúsok zo mňa. Prečo? Pretože aj ku mne sa dostávajú kúsky z tých autorov, od ktorých som si kedysi prečítala nejakú z ich kníh. A viem, že aj keď to tak niekedy možno nevyzerá, v každom z diel je vždy niečo viac reálne, než vymyslená. Veľakrát človeka práve reálne zážitky motivujú k tomu, aby niečo napísal. Ani neviem prečo je tomu tak, jednoducho to tak je.
Raz, ešte kedysi dávnejšie, keď som si prechádzala svojim vlastným osobným peklom, som vyslovila jednu vetu: "V zátiší Raja sa aj tak skrýva peklo!" Vieš, čo som tým myslela? Že všetko, čo je na prvý pohľad pekné, skrýva aj svoje temnejšie stránky. Nechci v živote zažívať len to pekné, pretože mnoho vecí by potom stratilo svoj význam.
Keď pride prekážka na ceste za Tvojim cieľom a ty padneš dole, nestrácaj nádej.
Znova sa postav na nohy, nakopni sa a bojuj ďalej s ešte väčším chtíčom, ako kedykoľvek predtým.
Ver svojim snom. Viem, že sami za Tebou neprídu. To Ty si ten, kto si ich musí nájsť.
Možno nie dnes, ani zajtra, ale raz určite áno.

Tvoja Leila A.
 

Pretože takto to chceme

20. června 2017 v 17:15 | Leila A.
Včera podvečer mi volal Leon, úplne sám od seba, či som doma. Samozrejme, že som bola. Nemohla som mu klamať. Jemu nikdy neklamem.
Dohodli sme sa, že pôjdeme von. Takže pravdepodobne konečne naplním svoje veľmi dlho konštruované plány. Trošku ho tým síce prekvapím, ale nevadí. Aspoň zistí, čo všetko sa skrýva za tou nevinne anjelsky vyzerajúcou tváričkou. Snáď pochopí všetko, čo pochopiť má.
"Lola, som pred tebou, poď," nevideli sme sa približne tak dva týždne a už mi aj chýbal. Ja doňho nie som len blázon, ale rovno blázon najväčší na svete.
"Samozrejme, hneď som dole, Leon," milovala som ho oslovovať menom. Už dávno som bola pripravená na odchod, takže som sa už len pozdravila mame a už ma nebolo.
Zároveň s tým, ako som otvárala vchodové dvere na činžiaku, som sa chcela ešte zhlboka nadýchnuť, ale ani to sa mi nepodarilo. Otvorila som dvere a naskytol sa mi najkrajší pohľad na svete. Leon sediaci na kapote svojho Forda. Presne, ako keď sme boli na skúške. Úplne som sa vďaka tomuto pohľadu vrátila v čase. Veľmi som dúfala, že sa mi raz podarí získať si ho späť.
"Čáááu, Lolík," začínali sme celkom fajn. Akurát, že ma takýmto privítaním donútil hneď k dvom veciam naraz. Otvorila som gambu až niekam k zemi a od radosti som sa mu zabudla aj pozdraviť. Jednoducho som ho len objala a nič iné som neriešila.
Svoje počínanie som si uvedomila až vo chvíli, keď mi v hlave zablikala kontrolka, že slušnosť káže pozdraviť sa.
"Uhm, že ahoj," vyslovila som napokon. Myslela som, že mi dá pripomienku v zmysle, že bolo na čase, ale on sa na mňa len usmieval. Miesto toho povedal: "Si naozaj rozkošná, keď si v pomykove," a ja už som ničomu nechápala.
"Aký je dnes deň, keď mi tak pekne lichotíš?"
"Pekný, nevidíš?" odvetil stručne a s úsmevom.
"Áno, to teda vidím, ale skôr som sa pýtala na to, čo sa skrýva za tvojou dobrou náladou."
"Jáj, takto. Nič sa za mojou náladou neskrýva, len mám naozaj dobrý deň a ak bude pokračovať tak, ako si to predstavujem ja, tak bude ešte lepší. Len sa ty ničoho neboj."
"Ja? Však ja sa ničoho nebojím, len aby si sa ty nebál," tuším sme obaja mysleli na to svoje vlastné a ani jednému v tej chvíli nedošlo, že asi premýšľame nad rovnakými vecami.
"A ja by som sa zas prečo mal báť?" vyšpúlil na mňa obrovské okále.
"Len tak," hrala som to na záhadnú.
"Hmm, no tak radšej už poďme. Tam, kde vždy?" Otočil sa na mňa s nevinným pohľadom, ale s iskričkami v očiach.
"No samozrejme, ako inak?" usmievala som sa naňho.
"Ja neviem, mohla si kľudne zmeniť plány, mohla si si povedať, že tam už so mnou nepôjdeš, keďže tam sa to začalo a rovnako aj skončilo. Mohlo ti hlavou preblesnúť čokoľvek," konštatoval našu situáciu a rozoberal možnosti môjho výberu miesta, pritom ale dobre vedel, že tam chodím rada aj sama a nie to ešte s ním.
"Máš pravdu, mohlo mi hlavou prejsť čokoľvek. Aj prešlo," odvetila som mu zas inotajom. Pozeral na mňa nechápavým pohľadom a tuším sa začal strácať v mojich myšlienkach. To pre mňa bolo len dobré. Ďalej sme si už len v tichosti vychutnávali prítomnosť jeden druhého.
Keď sme prišli na miesto, na to naše, zastavila som a pozrela mu do očí.
"Chceme byť iba tu, alebo to tu trošku preskúmame?"
"Čítaš mi myšlienky?"
"Už to tak vyzerá," zasmiala som sa.
"Tak poďme, veď ma!" Nežne ma chytil za ruku a nechal ma ísť popred neho. Zjavne mi fakt dôveroval. Miestami som si uvedomila, že sama neviem, kde som, ale nejako som sa nechala viesť intuíciou, o ktorej som predpokladala, že ma zavedie, kam chcem. A aj tak bolo. Malý lesopark poniže nášho miestočka.
"Eeeeeejha! Tak ty takto, áno?" znova na mňa hľadel udiveným pohľadom. Len som sa usmiala a mykla plecami. "A čo teraz? A tu?"
Podišiel ku mne bližšie. Cítila som, ako sa mu pomaly zrýchľuje dych. Pohľad mu čím ďalej, tým viac zlačnieval.
Naše tváre boli každou sekundou bližšie k sebe. Takmer sme sa dotýkali nosmi, keď mu v tom zazvonil mobil. Do pekla aj s ním. Podľa štýlu ich konverzácie som rýchlo a ľahko mohla usúdiť, že ide zas raz o Mila, ktorý nám nedal pokoja. A nebolo to prvýkrát.
Keď dovolal, čakal ho môj nespokojný pohľad s mierne pozdvihnutým obočím.
"Vraj, či som došiel v poriadku k tebe."
"Jasné, poznáme ho obaja. Nebudeme si nič nahovárať. Tuším, čo sa vypytoval, a to už len preto, lebo viem aký je zvedavý. Takže keď s ním budeš, nezabudni ho odo mňa pozdravovať."
"Nezabudnem, ale niečo sme nedokončili," strhol si ma prudko za pás ku sebe. Rukami mi nenásytne prechádzal po bokoch. Sklonil ku mne hlavu a už nám nebolo pomoci. Iskry lietali kade-tade. Muselo ich byť vidieť až na druhý koniec mesta, ale nám to bolo jedno. Na tom mieste sme naplnili všetky naše skryté túžby. Pretože presne takto sme to obaja chceli.

A možno trošku ináč, ale v ten moment miesto nehralo rolu.

Další články


Kam dál

Reklama
ĎAKUJEM za Váš čas.